MOJA ŠTYRIDSIATKA

            Bola som úplne vyčerpaná. V práci sme mali nekonečné množstvo besiedok a „mikulášovania“, koniec roku je u nás tradične spojený s uzávierkou rôznych projektov a termínmi vyúčtovaní. Do toho ma chytila poriadna viróza. Ale aspoň dom som chcela prevoňať symbolickým pečením s deťmi.     
            Okrem toho sa nebezpečne blížila moja štyridsiatka. Spočiatku som mala dobrú vôľu, že po sviatkoch zorganizujem veľkolepú, originálnu a veľmi vtipnú oslavu svojich narodenín. Ale jedného dňa som sa večer rozplakala, že je toho na mňa akosi moc a že mám vlastne jediné prianie – keď sa ma už všetci pýtajú, čo by som chcela. A to je nestarať sa vôbec o nič! Lebo už mám všetkého dosť. Už to nezvládam. Nech mi rodina komplet oslavu zariadi. Lebo celý život vymýšľam a zabezpečujem originálne darčeky a oslavy ja.
            Som si vedomá, že manželovi som týmto uložila úlohu neľahkú a stresujúcu – je mi to ľúto – ale nemusí byť na to sám. Môže mu pomôcť schopné príbuzenstvo. Viem, že oslava nebude dokonalá a úplne originálna. A tiež viem, že fotoknihu – vec, ktorú ja ako dar pre oslávenca po celý život po nociach vyrábam a ktorú by som si aj sama priala – aj tak nedostanem, pretože v rodine nie je nikto, kto by sa do toho pustil. Ale je mi to už úplne jedno. S paralenom a uterákom okolo krku som si šla ľahnúť.
            Najbližšia rodina nič nedávala najavo. Prijala to statočne. Keď k nám prišiel niekto z príbuzenstva na návštevu, manžel šiel dotyčného sám odprevadiť, mňa zaháňal a nejako podozrivo dlho sa s príbuzným lúčil. Mával dlhé telefonáty a nechcel povedať, s kým. Zaregistrovala som, že moje sestry sa začali schádzať na kávu bezo mňa.
            Začala som trochu vyzvedať, kde sa to bude konať, či nemám začať upratovať alebo niečo chystať. Manžel ma vždy láskyplne, ale rázne umlčal. Že sa mám nechať prekvapiť. Alebo ak sa chcem do toho starať, nech si to celé zorganizujem sama.
            Nastal deň D. Po rannej svätej omši ma posadili do auta, dali mi šatku na oči, aby to bolo prekvapenie až do konca. Keď som vystúpila z auta, z očí mi stiahli šatku a hneď mi vyhŕkli slzy. Celé moje skvelé príbuzenstvo ma privítalo skandovaním, deti s bublifukom, hrkaním, bubnovaním. Niekto rozbalil transparent – vraj „nech žijem“.
            Vpustili ma do tepla reštaurácie, všetci spievajú živjóóó. Po dobrej haluškovej polievke som dostala pokyn, že mám ísť na toaletu a neponáhľať sa naspäť. O chvíľu prišiel pre mňa kŕdeľ detí a priviedli ma k ostatným. Kdesi z reproduktoru znelo „All you need is love“ a ja tomu môžem iba pritakať.
            Potom zanôtil môj manžel s deťmi pesničku o tom, že už mám za sebou roky študentské, že prežívam roky materské a že oni – aj keď sú moji malí lumpi, sú taktiež moji maznáčikovia a že mi prajú krásne ďalšie roky.
            Potom som od manžela dostala šek na láskyplné pokračovanie života. A nádhernú kyticu ruží. Potrebujem vreckovku. Od každého príbuzného opäť ruže – koľko ich je - a ešte spoločný dar - dve veľké škatule – popísané a polepené. A vo vnútri nesmierne množstvo malých škatuliek s vtipnými prianiami, prácne vlastnoručne vyrobených. Deťmi i dospelými. A na samom dne jednej z nich kniha fotiek z môjho života! To nie je možné! Oni to zvládli! Mám pocit, že tú mieru lásky neunesiem. Smejem sa a plačem. Toľko vreckoviek dnes padlo za obeť!
            Fotíme sa. Všetkých objímam a ďakujem. Dostali ma! Absolútne! Normálne som ich podcenila! Neverila som im, že to zvládnu. A pritom mi prichystali oslavu plnú prekvapení, vtipných pozorností a prejavov lásky. Bolo to nad moje očakávanie!
            Moji blízki mne, mame unavenej z každodenného kolotoča a neustáleho dávania seba samej, pripravili nezabudnuteľný deň. Ešte dlho do noci som sa zmietala pod náporom emócií a v ušiach mi ako kolotoč znelo „All you need is love“ a „malí lumpi maznáčikovia“.

(zdroj: Rodinný život, 02/16, upravené)